Kikimora z Michaloviec

„Konečne“ pomyslel som si keď sa moje nohy dotkli perónu v Michalovciach. Cestujem sám k starým rodičom cez celé Slovensko. Je tretí júlový deň. Prázdniny začali. Niekoľko dní sa už pod nohami roztápa asfalt od tých horúčav. Rodičia šli kamsi na dovolenku.

„Že či idem s nimi, pche. A čo som ja, malé decko?“ Mám sedemnásť preč a študujem na bilingválnom gymnáziu v Blave.

Pred stanicou ma čakal starký. Poriadne sme sa privítali. Jeho aj jeho ženu mám rád, sú správňaci. Prečo som povedal jeho ženu? No oficiálne ju volám starká, ale je to jeho druhá žena, ale nie je to žena s ktorou mali moju mamu. Jeho prvá žena zomrela, tuším rakovina. Ja si však tú prvú starkú nepamätám, mal som asi päť keď odišla.

„No! Ukáž sa.“ Povedal starký obzeral si ma akoby ma videl prvý krát. „Ale si nám zasa vyrástol.“

„Starký, nooo! Veď som bol u vás nedávno“

„Hej nedávno.“ Naoko sa zamračil. „Bol si tu na Dušičky. Takže skoro rok“

„Osem mesiacov.“ Poopravil som ho. A hodil svoj oranžový batoh na zadné sedadlá jeho auta. So starkým sme boli rovnako vysoký, vlastne všetci traja aj s tatkom. Mamka bola asi o hlavu nižšia a brácho, Tom, ešte od nej o hlavu. No má iba trinásť, tak ešte dorastie. Ten však šiel s nimi na dovolenku. Starký vlastni firmu so stavebným materiálom. On je už niekoľko rokov výsluhový dôchodca ako bývalý vojak. Ako som spomínal sme dosť vysokí okolo stodeväťdesiat cenťákov. Mám postavu po ňom. Aspoň tak mi vraví mamka. Dedko doteraz športuje, behá a bicykluje. Doma má dokonca aj nejaké stroje na posilňovanie. Má husté zvlnené vlasy no jeho havraniu čerň vystriedali čisté biele kadere. Aj u tatka už vidno kde-tu sivý vlas ale ešte je tmavý. Ja a brácho sme blondiaci a obaja modrookí, tak ako mamka. Taká bola ja prvá starká.

Prešli sme niekoľkými ulicami mesta, po ceste sme sa zastavili v niekoľkých obchodoch a urobili potrebné bežné nákupy. Zasa chvíľa jazdy a prichádzali sme k domu. Ich dom bol posledný, potom bol už len cintorín, ale ten bol viac ako kilometer ďaleko. Za cintorínom po ďalšom kilometri už bola Šírava. Keď som u starkých tak sa tam chodíme s miestnymi chalanmi a dievčatami kúpať.

Dom bol trochu ďalej od cesty, ale aj keby nebol tak hluk by počuť nebolo. Nebolo totiž aký. Toto nie je Bratislava. Vonku sa ozýval ruch dediny, niekde rezali drevo. A od suseda som počul búchanie. Robili strechu na novom dome. Ešte som sa ani nerozhliadol okolo seba a už sa na mňa valila starká. Je to žena plná energie po dome lieta ako šarkan, hoci lieta na kolieskovom kresle. Mala dopravnú nehodu, zrazil ju nezodpovedný a pravdepodobne opitý vodič. Nik nevie, nenašli ho. Vyobjímal som sa s ňou a všetci sme vošli do domu. Ja som ešte pribehol k autu pre tašku s foťákom. Toto teplo by mu asi veľmi nesvedčilo. Náhodou som pozrel smerom k bráne kadiaľ prechádzala ona. Bola to žena. Aspoň myslím. Bola? Zvnútra som začul starkú ako na mňa volá. Pozrel som na dom a v sekunde späť. No po tej žene nebolo ani chýru. Pobehol som k bráne a vyšiel na ulicu. Nikde nikto.

„Filip!“ Počul som starkin hlas od dverí.

„Úúúž.“ Zakričal som smerom k domu. Ešte raz som sa poobzeral, ale nikde nik. Vbehol som do domu. Zvyšok dňa sme prekecali.

Večer, bolo okolo ôsmej, som si požičal dedkov bicykel a vyrazil k Šírave. Bolo dosť horúco, tak osviežujúci kúpeľ mi spravil dobre. Vyšiel som na breh a ľahol si na trávu. Sem nechodili turisti takže ma celkom prekvapili hlasy, ktoré sa približovali. Zdvihol som sa na lakte pozrel tým smerom a zvalil sa späť na chrbát. Skupinka mladých ostala neďaleko. V zápätí bolo počuť špľachot vody a smiech. Čosi zadunelo vedľa mňa a tichým mokrým čľapotom mi padlo na brucho. Prudko som sa strhol a posadil sa. Nebolelo to iba ma to prekvapilo. Obzrel som sa za tým – plážová, farebná lopta sa kotúľala odo mňa preč. Prebehlo okolo mňa dievča s dlhými gaštanovými vlasmi. Chytilo loptu a vracalo sa späť.

„Sorry.“ Povedala keď prišla ku mne. Ja som odpovedal úsmevom a zdvihol som ruku na pozdrav.

„Nič, nič.“ Povedal som

„Filip?“ Opýtala sa.

Znova som sa oprel o lakte. Zaclonil som si oči a trochu ich aj prižmúril. Posledné lúče slnka ma oslepovali. Asi som vyzeral dosť nechápavo, keď dievča pokračovalo.

„Katka. Som Katka.“ Zasmiala sa. Mne sa rozsvietilo, jasné! Katka mala starkých o ulicu ďalej. Nevideli sme sa asi dva roky. Vyskočil som na nohy.

„Ahooj.“ Pretiahol som pozdrav a objali sme sa. S Katkou sa poznáme od mala.
„Od kedy si tu?“ Zaznelo z našich úst spoločne. Zasmiali sme sa.

„Od včera,“ povedala a pokračovala. „A ty?“

„Ja som prišiel dnes na obed.“

„Katkaa.“ Ozval sa hlas zo skupinky. „Poď už!“ Katka zamávala smerom o partii. „Poď.“ Povedala.

„Kto to je?“ Opýtal som sa

„Uvidíš.“

Konečne som zaostril na partiu. Poznal som všetkých a môj úsmev tomu aj napovedal.

„No ja neverím.“ Ozval sa vysoký ryšavý chalan s širokým úsmevom. Bol to Janko, chalan zo susedstva ktorý študoval v Mikuláši na policajnej akadémii. Ďalej tam boli dvojčatá Matúš a Anka, tuším študujú v Košiciach na dopravnej priemyslovke. Hoci boli dvojčatá ale chlapec a dievča ich podobnosť bola neuveriteľná. Možno aj tým, že Anka nebola veľmi žensky vyvinutá a Matúš mal husté vlnité blond vlasy po ramená. Obe dvojičky, tak ako ja, tancovali vo folklórnom súbore. Hneď som sa so všetkými pozdravil. Po chvíli čo sme si hádzali loptu, okúpali sa bol čas odísť od vody. Nevyhnala nás zima, ale komáre. Všetci sme boli na bicykloch. Ako sme prechádzali okolo cintorína spomenul som si na tajomnú ženu. Kým sme došli k nám rozpovedal som im svoj príbeh z dnešného dňa. Starkí sedeli vonku na terase. V kozube horel oheň. Decká sa s nimi pozdravili a zvítali. Ani som si nevšimol kedy sa vytratili a nechali nás samých. Starký ešte doniesol špekáčky a kolu a znova sa vytratil.

„Poviem vám,“ ozval sa Matúš.“ O tej žene, ktorú si spomínal,“ pozrel na mňa. „O nej sme už počuli.“

„Jasné.“ Pridala Anna. O tom nám naša babka rozprávala.

„Vravela,“ Pokračoval Matúš. „Že je to nedávno zomretá žena, ale nie len tak obyčajne, že umrie. Najviac sa to stáva ženám ktoré sú tehotné a niekto ich prekľaje a ony po tomto prekliatí pri pôrode umrú. Stalo sa to asi pred desiatimi rokmi v meste.“

„V ktorom meste?“ Opýtal som sa.

Všetci na mňa pozreli. Dvihol som ruky ako keď sa človek vzdáva. „Viem, viem. Michalovce.“

„Stalo sa to asi pred desiatimi rokmi v meste,“ Zopakoval Matúš. „Chlapec, tuším sa volal Igor, vtedy mal toľko ako my teraz takže okolo sedemnásť. Jedného dňa prišiel domov a v hlave mu hučalo. Tak sa len zvalil v obývačke na gauč. Zaspal. No keď sa zobudil nebolo mu lepšie. Bol večer. Niekto bol doma. Otec? Nie ten nie. Včera odišiel na mesiac do Nemecka kvôli robote.“

„Igi?“ počul žensky známy hlas. Mama. Najprv z vedľajšej miestnosti. No teraz ho počul priamo pri sebe. Bol to nežný hlas, taký ako len od mamy môže počuť dieťa.

„Igi, čo je ti? Si chorý?“ Položila mu ruku na čelo. Bolo studené zaliate potom.

„Bolí ma hlava.“ Povedal. Mama vstala a odišla. O chvíľku sa vrátila a podala synovi tabletku. Veď to nebolo po prvé čo mal Igor, migrénu. Dá mu tabletku a všetko bude ako predtým. Ale nebolo. Po piatich minútach sa Igorovi priťažilo tak, že musel utekať na wecko. Žalúdok sa mu obrátil doľava a doprava v jednej sekunde. Všetko z neho šlo von. Prvý, druhý aj tretí krát. Vyšiel z toalety. Vo svojej izbe sa zvalil do postele.

„Ako?“ Opýtala sa mama. Igor len pokrútil hlavou. Mama mu priniesla vysoký pohár studenej vody. Z vrecka nohavíc vybrala zápalky. Zapálila prvú, nechala ju trochu odhorieť a druhou jej pomohla aby spadla do vody no zároveň sa aj zapálila. Tak to zopakovala aj s druhou a treťou. Všetky tri dopadli so zasyčaním na hladinu. Dlho sa však nezdržali. Ako na povel padli na dno pohára. Mama odložila pohár na stolík namočila doň prsty a urobila znamenie kríža, synovi, na čele a na zápästiach oboch rúk. Priložila pohár Igorovi k perám a ten si tri krát usrkol. Mama znova namočila prsty do vody a tri krát odstriekla cez synove ľavé rameno. Pomodlili sa.

„A?“ Ozval sa Janko  „Pomohlo?“

„Neruš.“ Zahriakla ho Katka. „Pokračuj.“ Povedala.

„Ako som vravel. Keď sa pomodlili mama pomohla synovi z vecí a uložila ho spať. Igorovi sa viditeľne uľavilo. Ráno šla mama syna skontrolovať. A to čo videla ju vydesilo. Syn vyzeral akoby prebdel niekoľko nocí a dní. Oči mal vpadnuté pokožka bola sinavá. Mama nestratila ducha prítomnosť a zavolala záchranku. Tí chlapca odviezli do špitála. Najprv tu, potom do Košíc a nakoniec vrtuľníkom do Bratislavy.“ Matúš sa napil koly.

„Čo bolo ďalej?“ Opýtal som sa.

Matúš si grgol, ale iba tak nečujne a pokračoval.

„Neviem čo je na tom pravda, ale starká vravela, že to s Igorom bolo dosť zle. Od toho  dňa kedy prišiel domov a bolela ho hlava prešli dva týždne. Ani v Košiciach a ani v Blave mu pomôcť nevedeli. Otec sa vrátil z Nemecka a striedali sa manželkou pri posteli syna. Nenechali ho ani na minútu samého. No chlapcovi to nepomohlo. Do žíl mu tiekla výživa a na tvári mal kyslíkovú masku. Dýchal sám, ale znelo to ako keď dýchal ten čierny lord z Hviezdnych vojen. V pľúcach mu pískalo.  Bolo to v noci. V nemocnici bol kľud. Neónové svetlá boli stiahnuté na polovicu. Kde tu sa ozval výkrik bolesti. Bolo počuť pípanie prístrojov. Sestričky občas prešli po chodbe aby skontrolovali pacientov. Na poschodí sa otvorili dvere výťahu. Vyšla upratovačka s vozíkom. Bola to staršia žena trochu pri sebe. Dala sa do upratovania. Pomaly postupovala po chodbe okolo izieb. Dnu však nešla. To robí denná zmena. Igorova mamka vyšla z izby. Dvere nezatvorila iba privrela. Ženy sa stretli neďaleko izby kde Igor ležal. Pozreli na seba a pozdravili sa. Naraz sa z Igorovej izby ozvalo pípanie. Dve sestričky vybehli zo sesterne a vpadli dnu. Jedna sa vrátila a zavolala doktora. Igor dostal záchvat. Mamka pozerala na tú situáciu odo dverí. Igorom to hádzalo na posteli, lapal po vzduchu a ťažko dýchal. Mal kŕče celého tela. Doktor požiadal o infúziu s chloridom vápenatým. Igor sa pomaly upokojoval. Už nelapal po dychu. Bol unavený, doktor čosi napísal do karty a potom odišiel. Sestričky sa tiež vytratili. Igorova mamka si teraz uvedomila, že drží niekoho za ruku. Bola to pani Hilda, upratovačka.

„Prepáčte.“ Povedala a pustila žene ruku.

„To nič, moja.“ Odpovedala.

Obe ženy vošli dnu do izby.

„Oj ty pliaga.“ Šepla guľatá nízka žena Igorova mamka na ňu pozrela s prekvapením. Len pred sekundou to bola milá pani a teraz… Pani Hilda videla ako sa na ňu utrápená žena pozerá. Udiv sa zračil v jej tvári.

„Nie, to nepatrilo Vám.“ Povedala upratovačka. „Môžem sa ho niečo opýtať?“ Ukázala na Igora.

Mama prikývla a pani Hilda podišla bližšie.

„Ako sa volá, opýtala sa a pozrela na utrápenú ženu.“

„Igi, Igor.“

„Igor, počuješ ma?“ Hovorila ticho.

Igor pootvoril oči a prikývol.

„Čo si spravil, Igor? Povedz mi čo si spravil.“

Mama sa pri týchto slovách zamračila a chcela namietať, že jej syn by nikdy ale nikdy nikomu nič… Hilda ju však zastavila ráznym pohybom ruky.

„Keď sa neprizná, nebudem môcť pomôcť. Počuješ ma Igi? Musíš mi povedať, čo si spravil?“

Igorovi sa vykotúľala slza a pomaly stekala na podušku.

„Robili sme si žarty a pokrikovali sme po jednej našej spolužiačke. Bola to Rómka.“

„Čo ešte ste spravili?“

„Vysmievali sme sa jej. A povedal som jej, že ju preklínam.“ Igor sa rozplakal. Aj jeho mamka vzlykala.

„A dokonané je.“ Povedala pani Hilda. Vstala zo stoličky vyšla na chodbu k vozíku s ktorým predtým prišla. Spomedzi fliaš vybrala dlhý špicatý nôž a stým sa vrátila do izby. Igorova mama sa zľakla ale upratovačka ju chytila za ruku a otočila tak, že obe ženy stáli chrbtom k Igorovi. Vtedy pani Hilda podala nôž úbohej žene so slovami: „Pozrite. Pozrite sa doň ako do zrkadla.“

Igorova mama tak spravila. Na jej zdesenie videla to, čo nik „normálny“ nevidí. Igorovi na hrudi sedela čierna kreatúra s kolovými zubami trčiacimi z papule, pokožka ako rozpraskané bahno, Hnusné vlasiská po lopatky. Oči nemala, len také diery. Pozerala na Igora a vyciciavala z neho

prúd energie. Jednou labou bola zaseknutá v Igorovom krku a druhou si ho pridržiavala za rameno.

Pani Hilda zobrala nôž rozpriahla sa a trikrát švihla ponad Igora akoby sekala mečom. Potom tento nôž strčila pod vankúš.

„Poďte.“ Kývla na mamku. „Pomodlíme sa.“

Ženy sa chvíľku modlili. Potom upratovačka vstala a chvíľu pozerala na mamu so synom.

„Ďa…“ Chcela poďakovať, ale dobrá žienka bola preč. Tak vyšla na chodbu a ani tam jej nebolo. Iba jedna sestrička vyšla zo sesterne.

„Sestrička, prepáčte.“

„Áno?“

„Sestrička, chcela by som sa poďakovať tej upratovačke ktorá tu teraz bola.“

„Teraz?“ opýtala sa sestrička. „My nemáme v noci upratovačky.“

Sestrička sa vrátila späť do miestnosti sestier. A Igorova mama sa vrátila do izby k synovi. Ten sedel na posteli, nohy mal na papučiach. Pozrel na mamu, a široký úsmev sa mu objavil na perách.

„Igi…“ Vzdychla, pribehla k synovi a objala ho.

Matúš dokončil rozprávanie a medzi priateľmi nastalo ticho. Preťala ho však Anna.

„Babka nám ešte povedala, že Igora do týždňa prepustili z nemocnice. Z Michaloviec sa odsťahovali kamsi na stredné Slovensko.“

Kamaráti sa ešte chvíľu rozprávali. No blížilo sa k jednej ráno. Ani v krbe už oheň nehorel len uhlíky tam boli. Tie tam zaliali vodou aby náhodou…. Všetci sa pobrali domov. S prísľubom, že sa zajtra stretnú a zasa si vyrazia k Šírave.